Mamina bola zdravotná sestra, ktorá ma občas brávala so sebou do domu seniorov a tak som sa k chorým a starým ľuďom dostala už ako dieťa. Bola som jej tieňom, keď prišla do domu chorého, ktorého bolo treba zaopatriť. Vyrastala som v generácii kedy, hlavne na dedine, boli smrť doma, zaopatrenie tela i vystavenie otvorenej truhly, súčasťou životnej cesty. Neskôr prišla stredná zdravotnícka škola, rôzne smery víťaznej medicíny, skúsenosti v zahraničí, materstvo a kríza stredného veku, ktorá sa dostavila už po 30-ke.

Začala som sa zamýšľať nad otázkami ľudí, ktorých konečnosť bola na blízku. Otázkami, ktoré ma prebrali k vedomejšiemu životu, ktoré zastavili môjho autopilota. Aký zmysel mal môj život? Ako si ma ľudia budú pamätať? Čo zanechám za sebou? Aké sú moje vzťahy? Po čom túžim, hlboko vo svojom vnútri a nemám odvahu to žiť?  Byť v prítomnosti ľudí, ktorí si začali vážiť život, až keď poznali jeho konečnosť, vo mne vyvolalo poriadnu vnútornú búrku. Uvedomila som si, že odkladám určité rozhodnutia, z ktorých mám strach.

Začala ma poháňať vízia dôstojného zomierania a hľadanie možností, ako k tomu prispieť. Práca v hospici ma sprítomnila a donútila ma uvedomiť si, čo je dôležité naozaj. Stretnutie so smrťou ma prebralo k životu.

Už ako dieťa som bola v akomsi zvláštnom vzťahu so smrťou. Pri čítaní rozprávok som sa jej bála, ale zároveň ma fascinovalo jej veľké tajomstvo.

Keď som mala päť rokov zomrel môj milovaný strýko. Bola to prvá skúsenosť so smrťou v mojom živote. Žila som vtedy v malom meste, kde sa pochováva ešte tradične, do zeme a rozlúčky sa robia pri otvorenej rakve. Mala som šťastie na dospelých, ktorí ma nevyčlenili z kruhu smútiacich, nič predo mnou neskrývali, ani ma do ničoho nenútili. Tak som sa mohla so strýkom rozlúčiť osobne a dokonca dotknúť sa jeho mŕtveho tela. Dodnes si pamätám každú minútu pohrebu a všetko, čo sa tie dni okolo neho dialo. Cez všetok ten smútok a bolesť si však pamätám hlavne pokoj v mojej duši. Hlboký pocit, že je všetko v poriadku, všetko je tak ako má byť podľa akéhosi nepísaného zákona, ktorý nás ďaleko presahuje. Strach zmizol a zostalo iba tajomno.

Neskôr mi život priniesol aj ďalšie stretnutia so smrťou a zomieraním, včítane toho najťažšieho, úmrtia mojej mamy. Vďaka môjmu detskému zážitku som prežívala ťažké chvíle zomierania a odchodu mojej mamy ako posvätný okamžik. Dodnes som mame vďačná za dva dary - že mi dala život a že som s ňou mohla byť pri jej poslednom výdychu. V tom okamžiku som bytostne cítila až zhmotnený pokoj a mier v ktorom odišla. Zároveň som cítila a stále cítim jej lásku, večné puto s ktorým sme stále spojené.

Život mi pripravil rôzne straty a náročné životné obdobia. Vďaka nim som prešla rôznymi kurzami, sebavzdelávaním a spoznávaním techník, ktoré mi pomohli a viem, že ďalšie obdobia ešte prídu. S istotou však už viem, že vždy sa môžem oprieť o ten známy pokoj v duši, ktorý máme v sebe každý z nás, len ho vtedy musíme nájsť.

Som profesiou manažérka. Nie som tradične kresťansky veriaca, avšak to moje intímne tiché spojenie so smrťou mi nikdy nikto nezoberie a sprevádza ma v každej ťažkej chvíli. Vďaka nemu sa na život dívam ako na šancu prežiť ho v plnosti, ktorú ponúka.

Pamätám si, hlavne keď som zaspávala spolu s maminou v posteli, na veľkú úzkosť, ktorú som cítila.
Veľmi som sa bála, že ju stratím. Akoby som chcela byť navždy malým dievčatkom a držať mamu za ruku. Vtedy som sa cítila v bezpečí. Strach zo straty však prebíjal všetko, aj ten príjemný a hrejivý okamih vzájomnej lásky.

Vtedy som to ešte nevedela, ale život mi ukazoval, že naša cesta je popretkávaná stratami. Strata bezpečia domova pri nástupe do škôlky, strata bezstarostného detstva pri nástupe do školy, strata spolužiakov a väzieb pri nástupe na strednú školu...strata voľnosti pri pôrode dieťaťa, rozpad manželstva....strata mamy, strata ocina.

Ako veľmi som sa snažila udržať kontrolu a status quo, tak veľmi ma život učil, že jedinou istotou je zmena. Že každá zmena, ktorú môžem pociťovať aj ako stratu, prináša niečo nové, nepoznané. A že každé vystúpenie z komfortnej zóny mi prinieslo prehĺbenie mojich kvalít, rozšírenie vnímania sveta a obrovský súcit a vďačnosť. Súcit s ľuďmi okolo seba, ale hlavne s mojím starým ja, ktoré sa tak veľmi bálo vykročiť. A vďačnosť za dar života, ktorý môžem žiť a dovoliť odsmútiť to, čo bolo. Prinieslo mi to vedomie, že je to prirodzený proces a patrí k nám. Vyrovnávanie sa so zmenami, ktoré sa udiali, mi pomohla pochopiť hlavne metóda systemických konštelácii. Pomocou nej sprevádzam ľudí k uvedomeniu si ich miesta v epicentre zmien.

Pracujem už vyše dvadsať rokov v bankovníctve a poisťovníctve ako manažér. A práve tieto kvality prinášam do nášho občianskeho združenia. Rozhodla som sa ho podporiť svojou energiou, pretože som presvedčená, že o téme smrti, transformácii a zmene je treba hovoriť nahlas. Samozrejme aj o emóciách a strachoch, ktoré túto tému odpradávna sprevádzajú. Nie s cieľom vyhrať nad ňou, ale sa s ňou zmieriť, a cez ňu aj so životom.