Od detstva som mala pred smrťou na jednej strane strach, na druhej strane ma k nej lákalo tajomno, ktoré vysielala. Myslím, že ten strach pramenil z môjho strachu z autorít, ktorý som si priniesla do tohto života z minulých zrodení. Tajomno ma zas priťahovalo.
Dvere mystéria smrti sa mi otvorili už v rannom detstve, keď ma moja starká brávala so sebou „zaporiadiť“ mŕtveho. Vždy som stála obďaleč, maličká v príbehu, ktorý sa dial, a iba pozorovala, ako starká v dome mŕtveho otvárala okná, zakrývala zrkadlá, ak nemala všetko na „zaporiadenie“ po ruke, mŕtveho ešte prikryla perinou, aby nevychladol. Potom ho väčšinou vínom umývala, obliekala a pomohla uložiť do truhly. K nemu ešte priložila pár drobných pre prievozníka, hrebeň, aby šiel pekný na druhý breh a ruženec, aby modlitba šla s ním. V pamäti mi ešte ostali biele ľalie vo váze pri zrkadle zakrytom čiernym vlniakom. Prečo? Napadá mi jediné – ľalie ako symbol života, ktorý má jedinú budúcnosť – smrť a čierny vlniak na zrkadle ako smrť, ktorá ukrýva zrkadlenie života. To bol vždy také moje vysvetlenie...
A potom ma pani učiteľka smrť začala vychovávať, učiť na stretnutiach, ktoré nás čakali.
Prvý bol svokor. Umrel mi na kolenách, keď spadol. Prvýkrát som bola tak blízko smrti, ale vedela som, čo robiť. Myslím, že vďaka za to patrí mojej starkej. Nové pre mňa bolo akurát to, že svokra začala veľmi plakať a kričať. Cítila som, že ju bolo treba utíšiť, nie však pre ňu samu, ale pre odchádzajúcu dušičku. Nech môže v ľahkosti ísť do svetla. Tento moment bol pre mňa veľmi, veľmi silný. Smrť mi vtedy pošepkala, že potrebuje priestor pokoja. Zapísalo sa mi to hlboko do buniek tela, lebo neskôr, keď som sa stretávala so zomieraním, ten pokoj a posvätné ticho prichádzali akoby automaticky.
Pätnásťročná najstaršia dcéra ochorela. Rakovina. Bola dva roky hospitalizovaná na detskom onkologickom oddelení. Jej ostatných sedem mesiacov som bola na jednej izbe s ňou. Najťažšie boli pre mňa noci, keď som počula, že smrť úradovala na vedľajších izbách. Niekedy, keď som sa so zomierajúcim dieťaťom zblížila a ono bolo v smrti nepokojné, protestujúce, ma sestričky k nemu zavolali. Teraz si myslím, že práve pre ten pokoj, ktorý som už mala v sebe zakódovaný. Aj tak som sa bála, že smrť príde aj po moju dcéru. Prišla v jednu noc. Zvečera bola dcéra nepokojná, telo už ukazovalo smrteľné objatie, ale ešte som neverila. Tak veľmi som si priala z nemocničnej izby vybehnúť do rozkvitnutej lúky držiac sa s mojím dievčatkom za ruky. Ona sa však reálne nechcela držať. Trochu to zabolelo, ale rešpektovala som. Sedela som teda na svojej posteli, slzy mi tiekli, a spomínala som na všetko pekné, čo sme spolu zažili. Nič iné som v tú chvíľu nevedela urobiť. Bola prvorodená, jej narodením sme sa stali rodinou, a tak sa mi vďaka so smútkom zmiešali.
Keď už bez dychu a tuhnúca ležala predo mnou, zazdalo sa mi vysoko pod stropom, že ju vidím chvíľu zmätenú, potom usmievajúcu v ružových šatočkách, „plávať“ von cez steny nemocničnej izby. Až vtedy som bolesť dokázala naplno uvoľniť v plači.
Mnohé deti na oddelení vedeli, že zomierajú. Niektoré o smrti rozprávali pokojne, niektoré sa jej báli. Myslím si, že aj moja Mirka vedela, že zomiera, ale nikdy sme sa o tom nerozprávali. Ja som sa veľmi bála otvárať túto tému. Nikdy sme však nehovorili ani o budúcnosti. Žiadne sladké reči, že sa z toho dostane. Jednoducho sme boli. Užívali si jedna druhú, hrali sme karty, pozerali rozprávky, kreslili, donášala som jej klebietky od ostatných detí z oddelenia. Keď už ju zmáhala únava, len chcela, aby som pri nej sedela a štrikovala. Štrngot ihlíc jej potvrdzoval moju prítomnosť.
Hovorí sa, že dvakrát do tej iste rieky nevstúpiš. Smrť ma do tej iste rieky ponorila po štyroch rokoch druhýkrát. Znovu rakovina, znovu tá istá nemocnica, znovu blízky človek. Manžel. Len času nám smrť dala menej. Osemnásť dní od stanovenia diagnózy. Jemu som tiež nedokázala ešte povedať o smrti, ale lekár ho informoval. Potom sme sa dokázali spolu o nej rozprávať. Až sa čudujem ako pokojne a triezvo. Užívali sme si spoločné chvíľky v nemocnici, držal ma za ruku, veľa sa usmieval. Lekár, keď nás videl – vraj sme ako dvaja čerství zaľúbenci. Po dvadsiatich spoločných rokoch! Dnes som nesmierne vďačná za chvíle, keď napriek blížiacej sa smrti, sme boli v pokoji a v takom láskavom súznení. Jediné, čo nechcel, aby som o smrti povedala našim deťom. Ani nechcel, aby ho videli v jeho slabosti a s hlavou v sieťke, keďže bol po operácii mozgu. Chcel, aby si ho pamätali silného, starostlivého.
Smrť ma síce vychovala pri mojich najbližších do pokoja, a život pripravil ďalšiu skúšku. Ocko zomieral. Tiež rakovina. Lekárka mi dala na výber – poviete mu to vy alebo ja? Rozhodla som sa okamžite – ja. Dvakrát som to nezvládla, teraz to dám. Ocko sa hlboko zahľadel do mojich očí a len sa opýtal – tak ako tvoja Mirka? Áno, ocko, zomieraš. Ostal pokojný. Keď som povedala, aby sme sa spolu pomodlili, odpovedal, že sa nevie modliť. Tak poďme spolu ďakovať, navrhla som, a prebrali sme znovu všetko možné. O niekoľko hodín zomrel. Tichučko, pokojne.
Keď som bola s maminkou v jej ostatných týždňoch, o smrti sme sa otvorene rozprávali. Najmä pri raňajkách. To boli také naše spomienkovo-rozprávacie chvíle. Veľa hovorila o svojom detstve, o priateľstvách, o rodine. Zdalo sa spočiatku, akoby smrť zahovárala, až raz zarecitovala celú Baladu o nenarodenom dieťati Jiřiho Wolkra. Učila sa ju v samote a táto balada priniesla do našich rozhovorov tému smrti, maminkin strach z nej, ale aj silu modlitby. Prvýkrát v živote som sa s maminkou v noci modlila Otčenáš. Ja po slovensky, ona po česky. To bol jej rodný jazyk. Zomierala nakoniec v nemocnici, praskol jej vred, o ktorom sme nevedeli. Hoci som bola vtedy doma, jej smrť ma zobudila a celú noc som pri zapálenej sviečke pre maminku spievala pieseň uvoľňujúcu strach zo smrti. Nech aj jej duša môže v pokoji preplávať na druhý breh.
Takto si ma smrť vychovala cez mojich blízkych. Odvtedy sa akosi prirodzene stretávam s ľuďmi, ktorým niekto blízky zomrel a potrebujú podporu. A to hlboké mystérium smrti z môjho detstva ma priviedlo aj k Janke Gorst a k dulám pre zomierajúcich. Sama som už v poslednej tretine života, smrť sa okolo mňa potuluje prostredníctvom zomierajúcich spolužiakov a priateľov. Už viem, že ma čaká posledná skúška zo smrti – ako svoj život dôstojne odovzdám a pokojne, so smrťou ruka v ruke, prejdem ku svojim na druhom brehu. Nech sa tak deje.
